Úsmev Božieho dieťaťa
Dnes celkom náhodne
i keď náhody nie sú,
videl som v električke sedieť ženu
igelitovými taškami obvešanú.
V tých taškách celý jej majetok bol,
a v srdci veľký žiaľ a na duši bôľ,
jej smútok nik si z ľudí nevšímal,
svet okolo nej bežne ubiehal.
Tu Ježiš mi hovorí v duchu,
podaj jej pomocnú ruku,
prihovor sa jej v mojom mene,
maj srdce pre ňu otvorené.
Dar s vďačnosťou prijala,
pýtam sa jej priamo, kde v noci spala?
Tam hore pod skalou v pustatine, sama.
A to ťa v tom nečase žiadna duša nepritúlila!?
Nie, ...vraví s blaženým úsmevom,
v ňom bol pokoj, odpustenie i radosť.
Pre mňa bude vždy tento okamih vzácny,
ako by sa sám Ježiš usmieval
v tom osamelom Božom dieťati.
Už blížila sa moja stanica,
ďakujúc okamihu tomuto, žehnajúc ju na čelo,
prajúc jej prežívať stálu radosť dieťaťa Božieho
a niečo viac i toho šťastia ľudského.
Možno tá žena bola hriešnica,
alebo si život nešťastne zbabrala,
ona však svoj osud hrdo znášala,
úprimne Božou láskou žiarila.
Ja žehnám takýmto chvíľam príjemným,
keď som k nim vedený Pánom,
veď ľudská radosť je v rozdávaní seba samého,
a tiež, keď s láskou myslíme na núdzneho.
